Žiarlivosť – prirodzená reakcia na ohrozenie?
26.11.2016 18:30
Neustála kontrola partnera/partnerky, kde a s kým je; narušenie súkromia prezeraním SMS správ, upodozrievanie z nevery. To všetko možno považovať za vonkajšie prejavy žiarlivosti. Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, z čoho žiarlivosť vychádza? Je iba neškodnou, prirodzenou reakciou na to, že o partnera/partnerku prejaví romantický či sexuálny záujem niekto ďalší? Alebo je za tým niečo viac?
Autori White a Mullen (2006, s.27) definujú romantickú žiarlivosť ako „komplex myšlienok, emócií a činov, ktoré sú následkom straty či ohrozenia sebaúcty a/alebo existencie či kvality romantického vzťahu. Vnímaná strata alebo ohrozenie vzniká vnímaním skutočnej či potenciálnej romantickej náklonnosti medzi našim partnerom a (možno imaginárnym) rivalom.“ Niektoré prejavy žiarlivosti môžu byť vnímané ako prejav lásky, trvajúceho záujmu o partnera/partnerky; iné môžu v sebe skrývať túžbu ovládať partnera/partnera, manipulovať s ním „v mene lásky“. Ako rozoznať normálnu žiarlivosť od patologickej?
Niekoľko podôb žiarlivosti...
Keď sa povie žiarlivosť, zvyčajne si ľudia predstavia búrlivé žiarlivostné scény. Žiarlivosť má však veľa podôb a rôzni autori sa opierajú o odlišné členenia. Na začiatku 90-tych rokov Buunk (1991) prišiel s názorom, že žiarlivosť možno rozdeliť na reaktívnu a podozrievavú. Neskôr sa typológia žiarlivosti rozrástla o úzkostnú žiarlivosť (Buunk a Dijkstra (2001,2006). Pýtate sa, aký je medzi nimi rozdiel?
Podozrievavá žiarlivosť – môžeme ju rozpoznať tak, že žiarlivý človek prejavuje nedôveru partnerovi/partnerke, podozrieva ho/ju z nevery, neustále jej/jemu kladie otázky, ktorými sa ho/ju snaží kontrolovať (napr.:„Kam ideš?“/„Prečo meškáš?“) a môže sa uchýliť aj k sledovaniu. Žiarlivosť vzniká i napriek tomu, že žiadne reálne ohrozenie nehrozí. Netreba ju však podceniť! U tohto typu žiarlivosti totižto existuje predpoklad, že nadobudne chronický charakter a to preto, že je predovšetkým odrazom vnútorného zmätku a nízkeho sebavedomia žiarlivej osoby.
Reaktívna žiarlivosť – sa prejavuje vtedy, keď nastáva reálne a aktuálne ohrozenie vzťahu. Reaktívne žiarlivý človek prežíva negatívne emócie (ako napr. hnev či smútok), keď partner/partnerka je emocionálne alebo sexuálne neverná. Ide teda o emocionálnu reakciu na určité správanie partnera/partnerky (napr. flirtovanie, dotyky či bozky s inou osobou), ktoré vyhodnotí ako ohrozenie stability vzťahu a straty milovaného človeka vôbec. Medzi extrémne prejavy reaktívnej žiarlivosti patria napr. sledovanie partnera/partnerky; verbálne i fyzicky agresívne žiarlivostné scény; domáce násilie; vražda/samovražda.
Úzkostná žiarlivosť – je výsledkom procesu, v ktorom si žiarlivý človek vytvára mentálne obrazy o nevere partnera/partnerky. Pri týchto predstavách a myšlienkach prežíva úzkosť, trápenie, vnútorný nepokoj, nedôveru, obavy, podozrievanie. Je dôležité poznamenať, že pri úzkostnej žiarlivosti zvyčajne neexistuje žiadne ohrozenie vzťahu a nevera sa odohráva len v mysli žiarlivého partnera/žiarlivej partnerky. Presvedčiť úzkostne žiarlivého partnera o tom, že sa mýli, je nesmierne náročné až nemožné.
Obyčajnej žiarlivosti netreba venovať pozornosť?
Výbuchy žiarlivosti nemusíte hľadať len v disharmonických vzťahoch. Možno aj vy poznáte dvojicu s odlišnými temperamentmi i osobnostnými črtami. Ak rozdielnosť svojich pováh rešpektujú, zrejme sa ich nasledujúce riadky nebudú týkať. Ak to tak nie je, pre ilustráciu jednoduchej žiarlivosti môže poslúžiť partnerský vzťah, v ktorom jeden z páru je skôr introvert a druhý extrovert. Extrovertný partner potrebuje nadväzovať medziľudské vzťahy, prečo introvertný partner nemusí mať pochopenie. Práve naopak! To, čo sa extrovertovi javí ako priateľská komunikácia, môže introvert pochopiť ako flirtovanie. Extrovert nerozumie správaniu introverta a má pocit, že nemôže byť sám sebou, pretože to vedie k žiarlivosti jeho partnera/partnerky. Stále je však reč o jednoduchej žiarlivosti!
O tom, kedy sa z tolerovanej žiarlivosti môže stať komplikovaná, si môžete prečítať v ďalšom článku na tému žiarlivosť.
Zdroj:
MULLEN, E. P. – WHITE, G. L. 2006. Žárlivost: teorie, výskum a klinické strategie. Praha: Triton, 2006. 418 s. ISBN 80-7254-708-9
